OTVORME NAŠE SRDCIA

Vždy ma fascinovali psíci s "buchnutou" papuľkou. Trixo bol boxer zlatej farby s bielymi ponožkami a maskou a plne zodpovedal mojim predstavám o dokonalom psovi. Keďže som si plánovala chodiť so psíkom na výstavy (a potom si od neho nechať šteniatko), bol Trixo čistokrvný, s takým rodokmeňom, za ktorý by sa nemusela hanbiť vari ani samotná kráľovná. Celá šťastná som si ho doniesla domov. Na šteňa bol krásne vysoký, s veľkými packami, ale dosť chudý, ostatní jeho súrodenci boli mackovia. Na druhý deň sme s ním mali ísť ešte na tetovanie, čo mi zo začiatku nepripadalo ako problém. Hoci som si všimla, že má trochu redšiu stolicu, neprikladala som tomu až takú dôležitosť a navyše som si myslela, že to môže byť zo stresu (cesta, nové prostredie, noví ľudia...).
Tak sme pekne na druhý deň odpochodovali aj so šteniatkom na tetovanie k veterinárke. Upozornila som ju na to, že má trochu redšiu stolicu, no keďže nám lekárka povedala, že je v poriadku, dali sme mu urobiť to tetovanie. Večer sa mu však zhoršil stav a do rána už bol slabučký, na čo celú noc vracal a mal úplne riedku stolicu. Pretože sme potrebovali rýchlo riešiť doktora, tak sa nás po niekoľkých telefonátoch ujal p. doktor Krivošík zo Šamorína a začal sa boj o prežitie nášho havinka. Každý deň sme chodili na injekcie, nikto nevedel ako dlho to vydrží, dokonca sám doktor bol prekvapený ako veľmi chcel Trixo žiť. Deň čo deň po injekcii sme išli domov s vedomím, že je to posledný krát, ale Trixo nás aj doktora prekvapil, keď sme zas na druhý deň na tie injekcie došli. Podľa všetkého musel mať Trixo hnačku už v chovateľskej stanici, čo si jeho pôvodní majitelia nevšimli a vlastne sa očkovacou látkou nakazil. Následný stres z tetovania spôsobil, že mu choroba prepukla naplno. Môj vysnívaný psík dostal parvovirózu. Na nejakú dobu upadal do bezvedomia, keď sa na chvíľku prebral, tak nevedel ani stáť na nožičkách, nevládal papať ani piť, vodu a kŕmenie som mu podávala injekčnou striekačkou každú hodinu (poctivo som si naťahovala budík a niekedy som sa k nemu vyslovene plazila od vyčerpania), navyše potrebu robil pod seba, vôbec nemohol chodiť von vyvenčiť sa (handra, kýbel, Savo alebo ocot sa na dlhú dobu stali mojimi každodennými vernými spoločníkmi).
Hoci sa Trixo po dlhých 3 týždňoch z tohto ochorenia dostal (aj vďaka pánovi veterinárovi Krivošíkovi), zanechalo to na jeho zdraví trvalé stopy. Celý život bol na diétach, len špeciálne veterinárne krmivo a chudé kuracie prsia, večeru nesmel mať ani príliš teplú ani príliš studenú (inak hneď dostal hnačku). Okrem toho mu zistili dyspláziu obidvoch kĺbov na predných labkách. Táto diagnóza znamenala, že nebudú žiadne výstavy ani žiadne šteniatka, Trixovi sme museli obmedziť jeho naháňanie s inými psami (ktoré miloval), chodiť na kratšie prechádzky a neustále dávať pozor, aby si nijak extrémne labky nezaťažoval.
Počas jeho 10 – ročného života sa na neho "nalepili" skoro všetky možné i nemožné choroby(zápal slinnej žľazy vyústil po dlhej liečbe k jej odstráneniu, zápal močového mechúra, kolaps srdiečka, časté zápaly ucha, artritída atď.) a celý život bral lieky. Nehovoriac o tom, že sme kvôli nemu dlhú dobu nechodili na dovolenky, lebo som sa bála nechať ho u niekoho iného.
Toto sa zmenilo až vtedy, keď sa Trixo skamarátil s maďarskou vyžlou Argom a ja s jeho paničkou Martinou. Havinkovia boli nerozluční kamaráti a na Argovu paničku (no pravdupovediac o tom, kto bol u nich doma pánom mám ja jasné predstavy a Martina to určite nebola J ) som sa po nejakom čase mohla úplne spoľahnúť, že na Trixa bude dohliadať rovnako ako ja.
Ale nemyslite si prosím, že sa chcem sťažovať, to rozhodne nie. Trixa sme všetci doma milovali, zažili sme spolu aj veľmi veľa radosti a zábavy, bol to výnimočný pes, nesmierne dobrosrdečný, mal rád ľudí aj deti a rovnako aj ostatné zvieratá, bol ľahko cvičiteľný a poslušný.
Minulý rok nás Trixo opustil – druhú mozgovú porážku už nezvládol a za pol roka za ním odišiel aj Argo (istotne sa teraz spolu niekde preháňajú po obláčikoch). Stále na Trixa s láskou spomíname, občas s úsmevom a občas so slzou v oku, pretože pre nás bol právoplatným členom našej rodiny.

Prečo tento článoček? Ľudia si často povedia "aj by som si zobral psíka z útulku, ale veď neviem aké môže mať vrodené choroby; bohvie čo je zač a čo z neho vyrastie...". Chcela som týmto článočkom povedať len toľko, že čistokrvný pes s perfektným rodokmeňom nemusí byť priamo úmerne aj zárukou zdravého či bezproblémového psíka. Preto chcem všetkým ľuďom, ktorí majú skutočne záujem o zaobstaranie si psieho člena rodiny, povedať, aby nemali voči psíkom z útulku predsudky a poprosiť ich nech im skúsia dať šancu na šťastný život, ktorý si aj oni zaslúžia.
A určite si nový a šťastný domov zaslúži aj fenka so šteniatkami, ktoré som našla na verejnom smetisku v Jakubove a ktoré sú teraz v útulku U psej matere v Pezinku. Verím, že sa nájdu dobrí ľudia, ktorí im poskytnú nielen strechu nad hlavou, ale dajú im aj poriadny kus svojho srdca a láskavé pohladenie či hru s loptičkou.

Autor : Monika Lošonská

Autor obrázka : Martina Kováčová

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS