ŠŤASTNÉ I SMUTNÉ KONCE

Kocúrik s modrými očami z lesa

Po predchádzajúcom dohovore mi ho koncom septembra priniesol mladý muž na bicykli. Bola to strastiplná a nebezpečná cesta so životaschopným mačiatkom, ktoré sa celú cestu silou mocou dralo z krabice. Na smelom asi dvojmesačnom bielo hrdzavom kocúrikovi na prvý pohľad upútali jeho nezvyčajné nebovo modré oči. Nemať už moje mačky, neváham ani chvíľu a nechám si ho (u koľkých som si to už pomyslela?). Na toto mačiatko už však čakal domov v Mysleniciach, takže sa u mňa ohrialo tak asi hodinu. Kocúrik mi bol odovzdaný aj s výbavou – s konzervou mačacej potravy. Mladý muž bol úžasný a v tom lese sa o neho pár dní staral, kým sa dopracoval ku mne. A ja som úplne náhodou vedela, že sa hľadá mačiatko s tým, že to musí byť kocúrik.

Modroočko sa napapal, umyla som ho a blchy som zničila Frontlinom. Nepôjde predsa do nového domova so zafúľanými labkami a papuľkou, že? Mačiatko bolo tak krásne a nezvyčajné s tými nebovo modrými očami, že slečna, ktorá robila sprostredkovateľku, si ho nakoniec nechala. Kocúrik si zvykol a podľa slov svojej majiteľky sa mal dobre. Nadviazal aj kontakty s mačkami z okolitých domov. Aspoň sa zdalo, že to bude príbeh so šťastným koncom. Po dvoch týždňoch mi slečna oznámila, že kocúrik sa stratil. Nikdy sa nedozvieme, či ho zvábil svet, alebo sa mu stalo niečo zlé.

 

Trojfarebné mačiatko od kultúrneho domu

 

V ten večer sme mali schôdzku nášho združenia. Rozlúčila som sa s novou členkou a šla som k autu, keď ma zrazu upútalo opustené a zúfalé mravčanie. Zvuky sa niesli od kultúrneho domu. Tam som sa stretla s našou novou členkou Evou. Zvuky sa niesli spoza obloženia za obrovskou nádobou na kvety. Kde sa tam zrazu zobrala maličká hladná a vystrašená gulička, ledva niekoľko týždňová mačička? Pred hodinou tam predsa nikto nebol! Evke som neúmyselne ukázala, ako je to v praxi, keď sa človek zaangažuje do takéhoto prípadu – vrátane dôsledkov a zodpovednosti.

Mačiatko sme vylákali von na kúsok oškvarkového pagáčika. Bolo opustené, vystrašené a evidentne hladné. Čo s ním? Pri predstave zhrozeného a zhnuseného divocha Murka, môjho najstaršieho kocúra, a nervózneho, hneď dáviaceho Beluška, som dosť váhala mačiatko zobrať k sebe. Ale už sme bolo chytené. Mačiatko sa cítilo bezpečne, v náručí sa uložilo a pokojne priadlo. Nemali sme srdce ho zas postaviť na zem a nechať ho jeho osudu. Evka si ho teda zobrala k sebe na noc s tým, že na druhý deň mačiatko „poriešime“. Avšak o polnoci bolo mačiatku u mňa. Evka, majúca síce doma malý zverinec a tolerantného partnera, nebola pripravená a vlastne ani vybavená k tomu, aby sa postarala o plačúce mača, ktoré nechcelo byť samé.

Držať cudziu mačku od mojich je vždy problém. Nechcem mojich miláčikov ohroziť prípadnou chorobou, tak "prišelci" majú vždy povinnú akúsi karanténu. Po tradičnej očistnej a odblšovacej procedúre som mu spravila pelech na balkóne. Bolo pekné teplé, ešte letné, počasie a balkón mám pre mačky bezpečný, lebo som ho dala kvôli mojim miláčikom zamrežovať. Postupne sa moje mačky s novým prírastkom zoznamovali cez sklo balkónových dverí. Najmä moji, vtedy roční kocúrikovia Kubko a Maťko, boli zvedavosťou úplne bez seba, strážili dvere a mimoriadne nestvárali svoje obľúbené pestvá. Murko nesklamal, prskal a na každého sa osopoval. A Beluško? Ako obyčajne sa povracal a utekal sa okamžite schovať.

Hľadanie nového domova nebolo vôbec jednoduché. Mačiatko si začalo rýchlo zvykať. Napodiv aj moje mačky. Len Beluško zvracal vždy, ako ho uvidel. Balkón už nebol jediným miestom, kde sa zdržiavalo. Už sa dostalo všade tam, kde to majú dovolené aj moje mačky, to znamená všade. Po týždni mačiatko putovalo k Daške – tiež len dočasne. Moja matka už začínala mať poznámky a podozrievala ma, že si ho chcem nechať. Aj Kubko a Maťko boli u nás dočasne, ale napokon ostali na stálo. Ešte asi rok sa ma neustále vypytovala, kedy "tie mačky" pôjdu z domu. Ani som sa jej nedivila, lebo sú to ukážkoví nezbedníci. Nespočetne krát boli (slovne) vyhodení na ulici, hrešení a dokonca dostali aj poza uši (ak som ich pristihla). Za obeť ich pestvám padli moje zazimované kvety, niektoré izbové kvety, nejaká elektronika, sklo a pod. Vrcholom ich ničenia bolo zhodenie vázy s kvetmi a samozrejme vodou z vysokej knižnice do práve idúceho televízora. Len na okraj. Tá knižnica ich začala neobyčajne lákať až vtedy, keď som tam veľmi neprozreteľne dala tú vázu.

Ale odbočila som. Takže stručne na záver - prostredníctvom veterinárky Janky Freyovej a jej dcéry našlo mačiatko láskavý domov vo Viničnom.

 

Autor: Ing. Helena Jakubčíková, 2003

 

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS