Tri fenky, alebo dáte nám ešte šancu?

Toto nie je žiadna idylická rozprávka s dobrým koncom. I keď to tak zo začiatku vyzeralo a mohlo to aj skončiť tým povestným – a žili šťastne, kým nepomreli. Ale... Veď nechajme rozprávať príbeh...

Tak teda pekne po poriadku. Kde bolo, tam bolo, v jedno septembrové ráno prišlo na svet šesť malých tvorčekov – našich šteniatok. Nestalo sa tak v žiadnom mäkko vystlatom košíčku v teplučkej izbe, ale v obyčajnej psej búde v jednej dedinke na myjavských kopaniciach. Aj keď šteniatka neboli plánované /výsledok jednej prechádzky, keď sa psia mama Sofia vytrhla synovi a aj s vodítkom utiekla hnaná prírodnými pudmi/, tešili sme sa na ne a prekvapil nás ich hojný počet.

Šteniatka mi dali to, čo som ako "panelákové dieťa" nikdy nezažila.. S úžasom som pozorovala ako ten zázrak prírody rastie zo dňa na deň, s úctou som hľadela na psiu matku, ktorá sa vzorne o šteniatka starala. S našimi šteniatkami sme sa teda nikdy nenudili... Hlavne keď sa začali osamostatňovať. Pár krát sme museli pátrať po malých nezbedníkoch, ktoré sa vydali na prieskumnú cestu a domov netrafili. Problém nastal, keď som zistila, že som im zle určila pohlavie. Nie pať samčekov a jedna samička, ale presne naopak! Napriek tomu sa našli ľudia, ktorí si tri šteniatka vzali. Vlastne aj štvrté... Ale aj vrátili. Darček sa neosvedčil, lebo bol "fenka".

Šteniatka nebezpečne rástli a nový domov v nedohľadne. Stále som však dúfala, že sa nájdu ľudia s dobrým srdcom, ktorí si ich vezmú k sebe. Veď aj ja som si tak pred 2,5 rokmi vzala ich mamu Sofiku, ktorú tiež nikto nechcel. Ale asi takých ľudí viac nie je, alebo ich nemôžem nájsť. Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách. S maminou pomocou sme vyrobili inzeráty s fotkami, oslovili množstvo ľudí cez internet či osobne. Napísala som článok do regionálnych novín. Výsledok bol taký, že mi pár ľudí poblahoželalo k peknému článku.

Ľudia ma buď odrádzajú:"Nemáš šancu niekoho nájsť. Radšej ich niekam odvez. Čo som ti hovoril?" Alebo sú ľahostajní a môj problém im nič nehovorí. Ale vari sa nenájde žiaden človek, ktorému by nebol osud týchto živých, prítulných, verných bytostí ľahostajní?! Čo ich čaká? Sú zdravé, veselé, zvedavé na svet a ochotné sa učiť. Budú vďačné svojmu novému pánovi ako je aj mne vďačná ich mama Sofika. Rony, Body a Žofka – to sú ony. Psie slečny s otáznym osudom. A jedna rodina s dvomi deťmi, s mamou na materskej dovolenke v jednoizbovom dome bez plota a bez finančných prostriedkov na starostlivosť o štyroch psov a štyri mačky.

Chcela by som vyjadriť vďaku pani, ktorá nám pomohla s financovaním sterilizácie Sofiky, i keď asi nebude čítať tieto slová /nie je zo Slovenska/

Nájde sa človek, ktorý sa nechce pýšiť tým, že má doma "rasu"? Nájde sa človek, pre ktorého "fenka" nie je obmedzením? Nájde sa človek, ktorý je ochotný sa vzdať svojho pohodlia a nájsť vo svojom živote miestečko pre vernú priateľku a zachrániť život a tým získať veľa i pre seba? Keď sa taký dobrodinec nenájde, fenky skončia v lepšom prípade v útulku /momentálne nie je voľné miesto a asi ani nebude/ alebo budú "humánne utratené" /ako nám poradila jedna erudovaná pani/.

Stále verím, že niekde žijú dobré duše, ktoré hľadám a ktoré sa mi nedarí nájsť. Možno ste to práve vy! Ak ste človek so srdcom na správnom mieste, ktorý si váži život a lásku a chcete pomôcť nám i našim fenkám......

Autor: Jana Ilovičná

6.3.2009 Žiaľ príbeh sa dobre neskončil !!!
Sestričky Bodynka a Žofinka sú už v psom nebíčku.
Zastrelil ich nemilosrdný polovnk, ktory poranil aj ich maminku.
8.marca by mali práve pol roka, žiaľ keď už sa rysovali nádeje na nové domovy stali sa terčom tohoto tzv. človeka bez citu. Boli este príliš malé....život mali pred sebou...
 

 

 

 

 


 

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS