Žiži, úplne normálne mačiatko

Malá Žiži je úplne normálne mačiatko. Má asi dva mesiace, je hravá, nesmierne životaschopná, prítulná. Od svojich rovesníkov sa nelíši. Teda, až na dva drobné detaily. Žiži nemá očká. Ale nebolo to tak vždy.

Žiži vyrastala v bezpečnom domove, obklopená láskou. Aspoň si to myslela. Milovala ľudí a zrejme ľudia ju. Okrem jedného. Ten jeden tyran, zobral asi šesťtýždňové mačiatko a miesto pohladkania mu vypichol obe očká. A vrátil ho späť... Do útulku ju doniesli až o týždeň –dva neskôr, keď už boli rany čiastočne zahojené a na očkách vytvorili zjazvené kusy tkaniva.

Keďže veľké útulky sa nemôžu venovať prípadom, kde je potrebná zvýšená starostlivosť, tak sa Žiži dostala k nám.

Keď pani doktorka videla Žiži, okamžite navrhla operáciu, pretože ak by pod zjazvením boli aspoň čiastočne funkčné očká, čakanie, či váhanie by ich mohlo zničiť úplne. V tom čase sme vôbec nevedeli, čo tam bude a tak sme si dohodli toto pravidlo:

Zachraňujeme len očká, pri ktorých je nádej, že budú v budúcnosti fungovať. Nenechávame nefunkčné oči z estetického dôvodu, aby sa mačiatko ľahšie umiestnilo. Toto pravidlo je možno zdanlivo nerozumné, ale videla som, ako skončilo mačiatko, ktorému nechali jedno nefunkčné očko... A koľko korekčných operácií absolvovalo... Zomrelo vo veku päť mesiacov na poškodenie mozgu.

Kým sme plánovali ďalší postup, Žiži sa správala ako doma. Uvoľnená, upradená, spokojná. Dokonca nesmierne ladne zoskočila zo stola, takže som bola presvedčená, že to nebude také zlé a malá vidí a bude vidieť.

Keď som odišla z kliniky, bolo 20:30. Vedela som, že Žiži budú operovať ešte v ten večer a tak som sa dohodla s klinikou, že mi môžu telefonovať kedykoľvek, že budem na telefonát o výsledku operácie netrpezlivo čakať.

Keďže si väčšinu úkonov financujeme sami, tak som vedela, že operácia a následná veterinárna starostlivosť výrazne nabúra náš rozpočet a možno budeme musieť odložiť niektoré iné úkony na iných mačičkách. A tak som ako prvé začala zháňať financie, na pokrytie časti nákladov. Mala som v zálohe dve kamarátky, ktoré mi sľúbili, že keď bude treba, že pomôžu. Bežne to nevyužívam, ale tentokrát to naozaj dobre padlo. Náklady sme si podelili a tak sa už dali ľahšie znášať.

A potom som už len čakala. A čakala a čakala... Okolo 22:10 som to nevydržala a zavolala na kliniku. Dozvedela som sa, že pani doktorka malú Žiži ešte stále operuje, ale že mi určite zavolá.

Zavolala. Asi o ďalšiu hodinu a niečo. Hlas sa jej triasol a ja sa tomu vôbec nedivím. Po odstránení zjazvenia totiž zistila, že obe očká sú vytečené, pretože boli vypichnuté. V oboch bola dierka spôsobená ostrým predmetom, čiže zásahom človeka. Kým som toto nevedela, zlostila som sa, že niektorí ľudia sú takí ľahostajní, že miesto liečenia, čakajú a zvažujú návštevu veterinára a skončí sa to stratou zraku pre zvieratko... Mala som pocit, že toto je Žižin prípad. Ale pravda ma omráčila... Nemala som čas poriadne ešte informáciu stráviť, keď mi zavolala jedna pani, s ktorou som niečo pracovné riešila a ešte na pár minút som sa prepla do pracovného režimu. Ale myslím, že hlas sa triasol aj mne...

Potom som smskami oznámila kamarátkam, ktoré čakali na správičky o Žiži, čo sa naozaj stalo a v šoku som napísala o tom do diskusného fóra stránky www.cats.sk. Bola som veľmi smutná, že niekto dokázal byť taký krutý k tak malému mačiatku a vedela som, že jej to vynahradíme. Že jej budeme hľadať ten najlepší domov a nebudeme robiť žiadne kompromisy... Že ju dostane len niekto, kto ju dokáže ochrániť a starať sa o ňu a milovať ju tak veľmi, že mu bude jedno, či vidí alebo nie, či má očká alebo nie ale bude rád, že ju má.

O 18 hodín neskôr sa už taký človek objavil. Od prvého mailiku, z ktorého som cítila neskutočnú lásku a záujem o drobčeka som vedela, že je pre Žiži tá pravá. Niekedy to proste viete. A toto bol ten prípad. Práve sme sa vrátili z kliniky, kde sme maličkú boli pomaznať a pozrieť a na maili ma čakala otázka na Žiži. Dominika ju v tom čase ešte nevidela ani na fotkách. Nevedela, či nebude potrebné prestavať celý byt, aby bol pre Žiži bezpečný, ale vedela, že ak to bude nutné, spraví to. Že jej vynahradí krutosť niekoho iného.  

Vymenili sme si pár ďalších mailikov a ja som vedela, že jej Žiži s ľahkým srdcom dám, len čo bude môcť odísť do nového domova. Na druhý deň Žiži pustili z kliniky domov.

Vedela som, že slepé mačiatko sa rýchlo naučí v novom prostredí fungovať, ale nevedela som, že to bude tak rýchlo. Od prvého momentu nemala Žiži s ničím problém. Bála sa trošku ostatných mačičiek, ale nie viac, ako iní nováčikovia. Papala pekne, záchodík používala...

Až o pár hodín mi došlo, že Žiži nepije... Prečo? Zabudla som ju odniesť k miske... Neukázala som jej, kde sa nachádza. Keď som ju odniesla k miske s vodičkou, pila dlho. Zjavne bola poriadne smädná. A keď dopila, tak zase nadšene cupitala ku mne. Vedľa mojich nôh prešla z jednej izby do druhej. Pripomenulo mi to, ako som ja chodila za Filkom v čase, keď som bola slepá. Ja som mala slepeckého kocúra, Žiži slepeckého človeka.

Druhý deň, keď som sa vrátila domov z práce, okamžite dobehla k dverám. Žiadne pomalé, či opatrné krôčiky, alebo nebodaj narážanie do predmetov sa od začiatku nekonalo. Po pár dňoch začala naháňať ostatné mačičky. A navyše mi naučila druhé mačiatko Lunu, aby sa správalo ako slepé. Najprv si ľudí jemne ohmatať labkou, potom jemne kusnúť, či chutia stále rovnako a potom spustiť motorček. A ona zrejme od Luny odkukala, ako sa dá krásne naháňať so zrkadlom. Pobehovala vedľa zrkadlovej skrine presne tak isto ako ona...

A tak nás všetkých Žiži učí, že ona je vlastne úplne normálne mačiatko, ktoré je rovnaké, ako ostatné mačiatka. Akurát je možno o niečo maznavejšie...


Autor: Andrea Oczvirková

 

Poznámka: Príbeh a videá maličkej Žižky dokazujú, že aj zvieratko s takýmto handicapom môže žiť šťastný a plnohodnotný život.

 

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS