PRÍBEH O BRUTYM

Zodpovednosť za priateľa človeka je najdôležitejšia

Priznám sa, že vôbec som nemal rád psov. Teda, nie, že by som ich zásadne neznášal, ale zastával som skôr názor: "pes do bytu nepatrí". A najmä nie v Petržalke, kde bývame. Kde sa to hmýri tísíckami brechajúcich pinčlíkov, vlčiakov, bulteriérov a iných večne kakajúcich potvôr. Keď tieto tvory nedajú zaspať ani v pokojné sobotné, či nedeľné ráno. Kde na nových adidaskách prinesieme zapáchajúcu hmotu až do predsiene.
Nuž, ale počkalo to aj na mňa. Teda spískala to Sandruška ( Sandruška je moja 24.-ročná dcéra).
Začiatkom tohto roku prišla s tým, že sa u nevestinej mamy narodili jorkšíry. A jeden, (ešte k tomu s krívajúcou nožičkou - invalidík) bude jej "teda aj náš".
S manželkou ma ukecali rýchlo. Malá potvorka prišla k nám niekedy v máji. Milé psíča! Oblizovalo mi ruky, pusinkovalo manželku. A cikalo, kakalo všade. Čo tam po tom. Dcéra ho vodila k nám na víkendy (býva u snúbenca) a nechávala aj na noc, víkend.
Brutus! Brutuško. Brutík.

Pretrpel operáciu nožičky, zotavoval sa a stával sa veľmi rýchly. Chodil so mnou na dlhé prechádzky aj 5 - 6 km. Počúvny, radostný.
Až prišlo nedeľné ráno 1.októbra.2006. To už som s ním šiel od rána na tretie venčenie (o 10:00h). Dcéra s manželkou mu ešte zamávali z auta a odišli do kostola.
Prešiel som s Brutíkom po známej trase asi 300 m od nášho vchodu okolo zakrpatených tují. Čuchal. V 10 mesačnom psíkovi prebujnievali pudy. Zavolal som ho, otočil sa vo vzdialenosti asi 30 m ku mne a začal sa blížiť. Ja som sa vracal domov s pocitom, že cupká za mnou. Prešiel som ešte asi 20 m a otočil sa. Nevidel som ho. Volal som po mene. Nič. Vrátil som sa k porastom, volal, kričal. Nič .Obehol som viac krát panelák. Už som tušil niečo zlé, hrozné. Aj tak bolo. Nemal obojok, označenie, len štrikovaný béžový svetrík.
Prišli netere, žena, dcéra.. rodina.. Začali sme pátrať. Pomáhali milí priatelia. Do noci. Vylepovať plagáty, volať Slobodu zvierat, navštevovať všetkých (50 - 60) veterinárnych lekárov v blízkom, aj širokom okolí. Písať všade. Na "zvieratkovské" stránky, Slovenskú komoru veterinárnych lekárov, Petržalské noviny, OLO...
Vďaka!
Celý október som jazdil zúfalý po Petržalke a lepil oznamy. V blízkom mestečku sme dostali aj pokutu. MÁRNE. Cítil som sa čoraz viac pod psa. Brutálne. Prečo som ho nemal v čase dospievania na vodítku ? Ako som mohol byť taký ľahkomyseľný? Vytýkal som si to veľmi.

Až.... Stal sa zázrak. Po piatich týždňoch mi volal pán z Nitry, že Brutuška majú a prinesú nám ho. Neveril som. Jeho manželka ho vzala do auta z cesty, ani nie 20 minút po tom ako mi ušiel. Stál uprostred cesty a triasol sa od strachu. Zaľúbil sa aj ich 3.ročnej dcérke. Vrátili nám ho so slzami v očiach potom, ako sa od známych v Petržalke dozvedeli, že sa stratil.
Od šťastia sme plakali. Vďaka!! Brutuško sa má dobre, spoznal nás hneď... Šťastie...Od vtedy viem ako chutí návrat strateného dieťatka.
Nikdy napúšťajte psíka von bez vodítka, najmä v čase dospievania! Majte ho riadne označeného! Na obojku by mal mať nielen číslo, ale aj telefonický kontakt na majiteľov a voperovaný čip! Nepodceňujte to! Nie každý môže mať také šťastie z návratu milovaného psíka ako my. Myslite na to kým nie je neskoro!

Kvetoslav Jež, 20.11.2006

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS