Naša Rony

Kde bolo tam bolo...
Začina tretí pribeh z jednej dedinky na myjavských kopaniciach.
Zo šiestich šteniatok zostala len jedna fenečka Rony. Velmi milá, prítulná, poslušná a napriek tomu ju nikto nechcel. Jedni starší manželia by si ju zobrali, ale bola čierna. Druhí zas nechceli fenku, chceli psíka.
V septembri sa skončila dcérke materská dovolenka, musela opäť do práce.Sofika s Rony behali po záhrade, zavše zabehli aj do poľa, lebo záhrada nie je ohradená. Takmer celý deň boli samé.
Spolu veľmi vystrájali, vymýšľali  Jedného dňa som sa rozhodla, že vezmeme Rony k nám do mesta, do činžiaka, či si zvykne na život v meste.
Prvé dni bola veľmi vyplašená,  vyľakaná. Bála sa voziť výťahom, Tak sme cupkali na piate poschodie peši. Vystresovaná bola z ľudí v meste. Zo začiatku, sme si mysleli, že ani štekať nevie.
Ale zvykla si rýchlo, aj kamarátku si našla. Susedka si doniesla fenečku Sany. To bolo radosti, keď sa spolu naháňali po lúčke.
Rýchlo si obľúbil Rony aj náš dedko, hoci bol zo začiatku proti tomu, aby bola v byte.
Dali sme ju ostrihať, potom sa podrobila sterilizácii /finančne nám pomohla opäť, ako aj pri Sofike naša dobrá priateľka Sylvia/.
Rony sa rýchlo zotavila.
Keďže si takto rýchlo v meste zvykla, rozhodli sme sa , že si ju ju necháme natrvalo. Už je aj prihlásená na "trvalý pobyt"u nás.
Obidvaja s manželom sme už na zaslúženom dôchodku, tak máme času dosť, môžeme sa Rony venovať a ona sa nám odvďačuje veľkou láskou. Štyri krát denne chodíme na prechádzky na čerstvý vzduch. Celú noc spi a ráno príde k nám ku posteli, pooblizuje nám ruky,  tvár, to je znamenie, že potrebuje isť von aj to, že je s nami šťastná a my s ňou.
Je krásna, má nádherné hnedé očká ako zrnká kávy. A je veľmi prítulná. Ale aj žiarlivá. Má rada nás dvoch, našich dvoch vnúčikov a našu dcérku Janku, tú ma zo všetkých najradšej. Zapamätala si v svojej dusičke, ako sa o všetkých šesť šteniatok starala, ako bola stále pri nich. Tešili sme sa z nich celá rodina. Dúfajme, že Rudi a Rexinka sa majú dobre. Žofka a Bodynka...sú na Dúhovom moste a je im tiež dobre. A Sofika je sama, už nevymýšľa, stráži dom, záhradu, kým dcérka a deti prídu z práce a zo školy domov.
Vlastne som rada, že sa nikto nenašiel, kto by si Rony zobral, už by som ju nikomu nedala. Je nám spolu veselo. Sem-tam niečo pohryzie, ale to je moja chyba. Knižky sa jej zapáčili, trošku načala niektoré obaly, tak musia isť na hornú poličku. Raz rozhrýzla kábel na internete. Ale zas to bola moja chyba. Labkami mi búchala do klávesnice, že potrebuje ísť von, ale ja som bola tak zaujatá skypom, že som ju nevnímala. Až, keď skype vypadol...čo sa stalo...? Kábel bol prehryzený, spojenie prerušené.
Tak sa končí jedna rozprávka o šiestich posledných šteniatkach našej vernej Sofiky.

Autor: Helena Moravusová

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS