Sigiho tvrdý boj

Sigi je mačiatko, ktoré si už v piatom týždni svojho života muselo uvedomiť, že ľudia sú krutí. Je to jedno zo zvierat, ktoré boli zachránené v rámci spolupráce OZ U Psej Matere a OZ Mačky.

Keď som sa stretla so Sigim prvýkrát, ako prvé som si uvedomila, že je to jedno úžasne kamarátske a dôverčivé mača. Až na druhý pohľad som zistila, že na túto svoju dôverčivosť už stihol doplatiť a ak nespravíme zázrak, tak bude mať následky po celý život. Sigimu totiž ublížil nejaký tiežčlovek. Prednú labku mal v kĺbe ,,gumenú“ behala hore dole, akoby ani nebola pripevnená. Okrem toho mal svalstvo celej labky atrofované a labku necitlivú. Jediný príznak toho, ze nie je mŕtva bola jej teplota. Bola ešte stále teplá, čiže zásobovaná krvou.

Boli dve možnosti ako ošetriť Sigiho labku. Buď amputácia celej labky, alebo sa pokúsiť o rovnaký zázrak, ako pri Pollyanne a to, obnoviť jej funkčnosť rehabilitáciou.

Sigiho a Pollyanino zranenie sa však líšilo. Polly mala mŕtvu zadnú labku, a v kĺbe držala ako mala. Sigiho však v kĺbe lietala a mala som vážne obavy, že toto tak ľahko nerozchodíme...

Ako prvé  bolo potrebné vymyslieť, kde Sigiho karantenizujeme. Pohodlnejšie by bolo u mňa, ale mala som v tom čase vážne chorú Lunu, ktorá mala bakteriálny zápaľ pľúc, mimoriadne rezistentný na antibiotiká, ktorú som mala izolovanú v kuchyni. Takže som moju ,,štandardnú“ karanténu nemohla použiť.

Tak sme sa so Zuzkou dohodli, že karantenizovať bude ona a ja budem chodiť k nej cvičiť. A dobre sme spravili. Sigi bol okrem zranenia labky ešte veľmi vážne začervený a zablšený. A toto zhoršovalo celkovo jeho stav. A tak sme začali cvičiť a liečiť.

Už druhý  deň sme videli prvé, podľa mňa úžasné, zlepšenie. Sigiho labka prestala lietať v kĺbe a zostala v ňom držať. Navyše začal víkend, takže sme mohli prisúpiť k vodnej terapii,  plávaniu, ktorá spôsobila ďalšie zlepšenia. Vďaka Sigiho povahe som si myslela, že budeme takto pokračovať a bude chodiť snáď ešte rýchlejšie ako Pollyanna. Bola som však priveľmi optimistická.

Aj napriek tomu, že u Zuzky bolo teplo, Sigiho slabučké telíčko, oslabené aj masívnym osídlením parazitmi, na vodnú terapiu zareagovalo zle. Síce svalstvo jeho labky zosilnelo, celkovo sa však jeho zdravotný stav vážne zhoršil. Sigimu prudko vystúpila teplota, zahlienili sa dýchacie cesty a prejavila sa v plnej paráde mačacia herpesviróza, kombinovaná s bakteriálnou infekciou horných dýchacích ciest. A tak sme museli prerušiť vodnú terapiu plávaním a prešli len k cvičeniu svalov ručne. A aby to bolo dokonalé, ochorela som ešte aj ja a ďalšie týrané mačiatko, malá Lexa, prestalo prijímať potravu.

V takejto situácii som musela cvičenie nechať na Zuzku a ja som zachraňovala seba a snažila sa ukecať Lexu, aby sa rozhodla, že chce žiť.

Sigimu konečne prešli zdravotné problémy a mohli sme pokračovať v plávaní. Ale medzitým príliš narástol a vaňa mu už bola malá, takže cvičenia vo vode skončili. Zostali len manuálne masáže a rehabilitačné cviky, ktoré so Sigim cvičila Zuzka. Bolo však potrebné, aby sa s ním cvičilo aj proti jeho vôli a cvičenie bolo bolestivé a ja som si neuvedomila, že Zuzka nedokáže ublížiť zvieratku ani vtedy, keď je to v jeho záujme. Síce mi párkrát povedala, že Sigi cvičí neochotne, ale veľmi som tomu nevenovala pozornosť. Veď ani Pollyanna nebola nadšená z toho, že musela cvičiť, ale to neznamenalo, že som sa tomu prispôsobila ja.

Pribudli nám  ďalšie prípady, ktoré neboli také náročné, okrem toho v práci som mala rušnejšie obdobie a tak som Sigiho uvidela až v novembri. A vtedy som si šokovaná uvedomila, že jeho labka sa za dobu asi šiestich týždňov vôbec nezlepšila, skôr vďaka tomu, že rástol, sa zhoršila a v mieste zápästia sa vytvorila zhrubnutá hrča.

Napriek tomu, že nerada presúvam mačičky hore-dole, pred ich umiestnením, vedela som, že takto to ďalej nemôže ísť. Že musím zobrať Sigiho ku mne, lebo aj keby som každý deň chodila cvičiť, nebude to tak dlho a tak intenzívne, ako u mňa doma, kde to budem robiť pri pozeraní televízie a kedykoľvek vo voľnom čase...

Človek mieni, osud mení. A miesto Sigiho mi pribudla Ťapka. Úžasná týraná fenka, ktorá sa od prvého momentu rozhodla, že som jej človek a ja som ju nedokázala previesť ku kamarátke, ktorá mala rovnako ako ja so Sigim, rehabilitovať s Ťapkou. A tak sme sa dohodli, že to Zuzka ešte skúsi.

Prešli dva týždne a doma sme si už všetci zvykli, že máme nového člena rodiny. Blížili sa Vianoce a s nimi viac času, ktorý budem tráviť doma. A tak sme sa s Martinom a Zuzkou dohodli, že Sigiho vezmeme k nám. Martin bude cvičiť s Ťapkou a ja so Sigim a uvidíme, čo ďalej.

Keď som mala Sigiho doma zistila som, že si vypestoval nesprávny návyk držať  labku v zápästí zahnutú. Tak veľmi si na to zvykol, že mu takto zhrublo tkanivo okolo kĺbu a vytvorila sa tvrdá hrča, ktorá mu bránila v tom, aby ju mohol normálne vystrieť. Veľmi som sa na seba hnevala, že som dopustila, aby sa toto vytvorilo, pretože, keď k nám prišiel, ešte tá hrča nebola. Ale situácia bola taká ako bola a inak sa nedalo. Vedela som však, že týmto sme jeho šance na normálnu chôdzu dosť zhoršili. Labka síce nebola už mŕtva, ako na začiatku, ale i tak si ju ocikával a podobne.

Takže prvá  fáza rehabilitácie bola, zbaviť ho návyku dávať labku do neprirodzenej polohy. Toto sa však ľahšie povie, ako spraví. Pri kŕmení som mu nožičku síce mohla naprávať, ale čo zvyšok dňa?

A tak som sa rozhodla. Budem Sigiho týrať a vyrobím mu niečo, čo mu zabráni ohýbať ju. Zvažovala som, že použijem šperkárske drôtiky a vyrobím z nich dlahu a tú zasádrujem ako pri zlomenine, ale bála som sa, že ak by som príliš utiahla obväzy, mohla by som obmedziť prúdenie krvi v labke, čo by mohlo spôsobiť jej odumretie. Takže sme sa s Martinom rozhodli, že skúsime niečo mäkšie. Len obväz. Museli sme zvoliť kompromis, aby sa mu nezošmykol okamžite z labky, a neutiahli ho príliš. Takto chodil pár dní skoro nepretržite. Obväz sme mu skladali len, keď sme cvičili, alebo keď sa mu podarilo samému si ho dať dole.

Čo sa samotného cvičenia týkalo, Zuzka sa vyjadrila veľmi jemne, keď povedala, že Sigi necvičí rád. On cvičenie doslova nenávidel. Keď som ho chytila a začala mu hýbať labkou, spustil takú sirénu, že som chvíľku čakala, či sa neprídu sťažovať susedia na nadmerný hluk. Okrem toho ma skúšal pohrýzť a poškrabať. Bola som však rozhodnutá, že to nevzdám a budeme cvičiť. Po pár minútach jačania a zlostenia sa, Sigi rezignoval. Toto sa opakovalo niekoľkokrát denne, ale po pár dňoch pochopil, že keď sa skôr prestane brániť, skôr ho pustím hrať sa.

Asi po týždni som mu prestala obväzovať labku. Už ju viac vystieral a pomaly ju začal používať. Začiatkom februára Sigi začal chodiť už skoro normálne. Síce je táto labka o trošku kratšia a Sigi ju pri chôdzi kladie tak trošku baletkovsky, vie na nej chodiť, behať, loviť ňou loptičky, takže je funkčná. A keďže Sigi stále rastie, je veľká šanca, že časom nikto nezistí, ktorú labku Sigi nepoužíval.

 

 

©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS