Pribeh našej Ajdušky
Príbeh so šťastným koncom
 
Príbeh našej Ajdušky je starší ako rok. Prišla ku nám ako asi päť týždňové šteniatko koncom novembra 2009. Od začiatku ťahala za sebou zadné nôžky. Bola však veľmi životaschopná a veľmi sa od začiatku tešila zo života. Napriek nehybným zadným nôžkam sa nesmierne rýchlo premiestňovala z mesta na miesto. Pre jej úžasnú povahu som nemala srdce dať ju uspinkať. Bola nesmierne začervená. Odčervovali sme ju takmer tri mesiace. Mali sme pocit, že je červami úplne prelezená. Zo začiatku sme si mysleli, že jej nepohyblivé zadné nôžky  spôsobilo to silné začervenie. Potom  sa však začal kolotoč vyšetrení-jedno za druhým. Z rontgenov sa zistilo, že nemá zrastené pánvové kostičky. Postupne ju vyšetrili viacerí veterinári a stále nám dávali nádej, že Ajduška chodiť bude. Keď mala takmer pol roka, kostičky už mala zrastené. Začali sme s rehabilitáciou a ochotný mladý muž z Košíc jej vyrobil vozíček, aby sa mohla pohybovať aj vonku.Vozík sa naučila používať takmer ihneď a jej radosť zo života bola ešte väčšia.
Samozrejme, že sme jej od začiatku, napriek handicapu, začali hľadať nový domov. To sa však na Slovensku nepodarilo.
Pokračovali ďalšie vyšetrenia a verdikt bol - Ajda by chodiť mohla, lebo je všetko v poriadku. Lenže Ajda stále nechodila. Posledné vyšetrenie na Slovensku bolo vo Vet-pointe v Petržalke. Záver - Ajda by mala chodiť, ale nie je jasné, prečo tomu tak nie je.
Vďaka pani Silvie z Viedne, sme sa dostali s Ajduškou na vyšetrenia tamojšej kliniky. Okrem iného, urobili aj magnetickú rezonanciu a verdikt bol opäť - Ajda by mala chodiť, ale bráni jej v tom nejaký nepochopiteľný blok.
Po ďalších dvoch týždňoch, opäť vďaka pani Silvii, prijali Ajdušku na rehabilitačné oddelenie spomínanej kliniky na dva týždne intenzívnej rehabilitácie.
Keď som tam Ajdu viezla vedela som, že už vo Viedni zostane. Našli jej tam aj adoptívnu rodinu, ktorá si ju po skončení rehabilitácií zoberie za svoju a bude s ňou nadaľej intenzívne rehabilitovať.
Napriek tomu, že nás Ajduška stála nesmierne veľa času, úsilia a všetkého čo k takto postihnutému psíkovi patrí, rozlúčka s ňou bola pre mňa veľmi smutná. I keď sa mi na jednej strane uľavilo že má Ajda konečne perfektnú a náležitú starostlivosť a popri starostlivosti o ostatné zvieratá ma odbremenili od veľmi náročnej práce, Ajduška mi chýba. Jej chuť do života a radosť zo všetkého diania okolo nej bola úžasná.
Ajduška! Prajeme ti v novom domove radosť zo života a veľa šťastných dní. Obdar svojich nových majiteľov "úsmevmi", radosťou a šťastím zo života aspoň tak, ako si obdarila aj nás.
Týmto chcem zároveň vyjadriť úprimné ďakujem všetkým, ktorí sa Ajduške venovali. Moja vďaka patrí aj pani Silvii a novej Ajdinej rodine, ktorí jej ponúkli nezištne novú šancu. VĎAKA!!!
 
/Posledný obrázok je Ajda na klinike vo Viedni s pani Silviou./
 
 
 
©2008 NiCK.n17 NEXT176 || CHIMERA CMS